Z kroniky obe o požiaroch
Požiare
Naše záhorácke obce neboli výnimkou v pokrývaní striech domov a stodôl slamou, alebo tŕstím. Málokto si mohol dovoliť pokryť svoje stavby pálenou škridlicou, a preto boli rozsiahle požiare veľmi časté. V domoch sa varilo na otvorených ohniskách, medzi domami bolo uskladnené množstvo suchého dreva, stodoly boli plné slamy a sena a tak požiare z času na čas obec zničili. Vládne nariadenie ukladalo, že drevo sa nesmie uskladňovať medzi domami, ale v hum-nách. Tiež bolo prísne zakázané vysýpať von, napr. do hnoja žeravý popol, alebo uhlíky. Ale ako dnes, tak i vtedy sa našli ľudia, čo zákony nerešpektovali. A to mávalo neblahé následky.
Každá obec mala svojich nočných dozorcov. Boli to hlásnici a „varta". Títo v noci obchádzali dedinu a bedlili nielen na zlodejov, ale hlavne na oheň. V prípade ohňa utekali ihneď do kostolnej zvonice, ktorá bola otvorená a zvonili na poplach-šturmovali. Farská kronika zaznamenáva, ako sa farári budili v noci na hlas zvona a utekali pozerať, čo sa deje. Kým ľudia povybieha-li z domov, často im už horela strecha nad hlavou. Stalo sa i to, že nestačili vybehnúť a otrávení dymom zhoreli.
Keďže o týchto udalostiach sa vie málo, mnohé sa podávajú v rôznych populárnych článkoch veľmi skreslene, preberieme požiare podľa starých záznamov vo farskej kronike, aby sme videli koľko naši predkovia zažili hrôzy a ako prichádzali o svoje majetky.
Prvý písomne doložený požiar (zrejme, že požiarov bolo dosť i pred týmto dátumom a dedina iste už niekoľkokrát ľahla popolom) máme zo dňa 20. marca 1755.
Víchrica lomcovala dedinou celú noc i celý deň, akoby na výstrahu pred niečím hrozným. Ľudia sa s úzkosťou ukladali k spánku, keď o pol ôsmej večer vypukol požiar. Stály silný vietor rýchle rozniesol oheň po celej obci. Horelo na rôznych miestach a zachvátených domov pribúdalo. Mnohí ľudia už i spali, veď ich čakal pracovný deň a niektorí sa ani nestačili zobudiť. O výsledku tohto požiaru matrika zomrelých udáva: V spánku bol ohňom prekvapený čižmár Lorenc Kišár, 47-ročný, ktorý sa otrávil dymom i jeho manželka Alžbeta. Tiež i Juraj Hricka, nazývaný Trepka i 6-ročné dievčatko Magdaléna, dcéra Pavla Masaroviča sa dymom otrávili, nestačili ujsť a zhoreli. Pochovali ich 21. mája. Pri požiari bola veľmi popálená i Alžbeta Masaro-vičová, 68-ročná, ktorá zomrela 26. mája. Požiar si teda vyžiadal 5 obetí.30 Bola to prvá veľká a kronikárom zapísaná nešťastná udalosť Kuchyne. Zhorela celá spodná časť obce a horná časť po Cabatku.
Ďalší požiar je zaznamenaný v roku 1805. Vtedy v noci o pol jednej vypukol požiar u Juraja Stehlíka a obec zhorela až po faru. Tam sa oheň zastavil.
Strašná pohroma zastihla obec dňa 20. mája 1819. Prišla polnoc a v dome Juraja Mikulá-šových vypukol požiar. Márne zvony šturmovali, aby spáčov prebudili. Tí, ktorí dymom pridusení nestačili vybehnúť, zhoreli. Okrem 7 ľudí zhorelo množstvo dobytka a iných hospodárskych zvierat. Dymom sa zadusili a následne zhoreli Juraj Vrbovský s manželkou Annou a dcérkami Annou a Júliou. Anna bola ešte celkom maličká. Ďalšou obeťou bol Ján Franek, ktorého kňaz ešte stačil zaopatriť sviatosťou zomierajúcich. Zhorel aj jeho 13-ročný syn Martin. Ratujúc svoju dcérku Julku vyniesol ju František Ecker do blízkeho lesa. Dievča sa naľakalo a v panike utieklo nazad do horiaceho domu a v plameňoch zahynulo.11 Zhorelo 115 domov a 52 stodôl. Pravda, pretože na túto udalosť už niet spomínajúcich, vytratila sa i z myslí ľudí.
Tridsať rokov bola obec od väčšieho požiaru ušetrená. Až v roku 1836 v noci z 1. na 2. júla vypukol požiar v dolnej časti obce u Štefana Poláka. Zhorel jeho dom a domy jeho susedov, a to Michala Bačka a Jozefa Hricu. U Poláka zhoreli i kone, u Bačka ovce a u Hricu ošípané.
O rok tu už máme ďalšie nebezpečenstvo. Dňa 4. októbra o 6,15 hodine rannej vypukol požiar pod farou u Mateja Pálku. Vietor ho prehnal cez cestu k Mikulášovi Beňovi. Tam už horelo všetko. Prudký vietor ho hnal na kostol, ktorý bol vo veľkom nebezpečenstve. Už sa topili olovené rámy sklíčiek na oknách, ale keďže sa oheň nemal do čoho zakúsnuť, pretože kostol bol krytý škridlicou, podarilo sa ho zachrániť. Vyhorela celá vrchná časť obce. Už sa chytal i Pálkov mlyn a dom stojaci pri ňom, ktorý patril Jozefovi Molnárovi, ale vietor sa naraz utíšil a oheň prestal.
Rok 1841 priniesol kuriózny požiar. Už sme spomenuli, že bol prísny zákaz vysýpať von žeravý popol a uhlíky. To však neplatilo pre občana Michala Klenu-Špotáka. Vysypal z pece vybraté žeravé uhlie na dvor, tam ho zachytil vietor a už zase horelo doma i u susedov. Na veľké šťastie začalo čoskoro pršať a požiar nemal pre dedinu, okrem susedov nešťastníka, žiadne katastrofálne následky.
Farská kronika zaznamenala i veľký požiar, ktorý v tomto roku vypukol v Jabloňovom, pri ktorom zhorelo 148 domov a 24 stodôl.
Dňa 7. a 8. novembra 1847 zavíjal vietor už tretí deň a ôsmeho sa to stalo. Spomínali sme už i zákaz uskladňovania dreva pri domoch a medzi domami. Ale susedia Tomáš Klíma a Ondrej Kotes si spravili po svojom a drevo takto uskladnili. V kuchyni bolo samozrejme otvorené ohnisko, strecha krytá slamou a iskra, ktorá z komína preskočila na blízke drevo a strechu spravila svoje. O chvíľu horelo všetko vo dvore i na okolí Výdatný vietor požiar podporil a mnohých ľudí urobil nešťastnými.
Najväčšia pohroma od tureckých čias postihla obec 3. apríla 1854. Nastalo opäť „božie dopustenie", vyhoreli dve tretiny obce.
Popoludní o pol jednej, keď väčšina obyvateľstva pracovala vonku v poli (bolo to ich veľké šťastie), vypukol v dome č. 20 u Jána Veľkého požiar. Výdatný vietor ho veľmi rýchle rozniesol po celej obci, takže naraz horelo na mnohých miestach a oheň stále preskakoval ďalej a ďalej po rôznych častiach obce. Zhoreli domy č. 20-144, v ďalšej ulici domy č. p. 81-104. Domy, ktoré boli v záhradách, požiar nezasiahol. To už horeli tri ulice a ostali iba domy kryté škridlou. Od čísla 152 do 200 padlo všetko okrem 3 domov so škridlicou. Zhorel celý stred dediny od čísla 214 do 238 a potom oheň preskočil na Pálkov mlyn pod kostolom. Chytili sa drevené dvere a od nich celý mlyn. Zhorelo v ňom 56 bratislavských meríc pšenice.
Domy v hornej časti dediny a od dediny oddelené, ktoré nestáli v rade, ale v záhradách (č. p. 145-157), hoci boli pokryté rohožníckou trstinou, boli od požiaru uchránené.
Už od počiatku požiaru všetko úsilie zabrániťjeho rozšíreniu bolo márne. Ľudia z poľa zvolávaní šturmovaním zvonov utekali v strašnej panike a videli pred sebou horieť celú dedinu. Dnes si nevieme predstaviť to zúfalstvo, keď im pred očami horel všetok ich majetok - dobytok, potraviny, šatstvo, i doma ukryté a ťažko zarobené peniaze. Horeli stodoly, včelíny (tiež kryté slamou), drevo po dvoroch i humnách, drevené ploty a ohrady - všetko, čo bolo zápalné. Ani požiar Ríma za cisára Neróna, nemohol byť horšia strašnejší. Do večera bola z obce iba tlejúca pahreba, na ktorej kvílili stovky nešťastníkov.
Nezostali však osamotení. Prvá pomoc prichádzala už večer. Ukázala sa mohutná solidarita celého okolia. Každý sa ponáhľal pomôcť, lebo kto rýchle dáva, dvakrát dáva. Z Perneka, Jabloňového, Sološnice, Rohožníka prichádzali záprahy so šatstvom, potravinami, domácimi potrebami, perinami. Prinášali múku, obilie, zemiaky, všetko, čo mohli doma postrádať, veď také niečo sa mohlo (i stávalo) stať i im. Z Malaciek poslali pre každého pohorelca tri bochníky chleba. Sološničania a Pernečania začali privážať štrk na stavby. Po okolí sa robili zbierky pre nešťastných pohorelcov. Gajarania pozbierali a poslali 17 zlatých k. m., malacký perfekt daroval 10 zl, komisár Štefan Klempa 35 zlatých, čo nazbieral a pridal i zo svojich. Vidíme, ak robíme podobné akcie dnes my, že už naši predkovia nám šli príkladom solidarity a vzájomne si pomáhali.
Požiar ukázal a odhalil jednu závažnú vec. Domy pokryté škridlicou nezhoreli, oheň sa nemal o čo oprieť, zachytiť, ako sa zachytil do slamených striech. Roľníci si to uvedomovali a mnohí, keď si postavili nové domy, pokryli ich škridlicou. Preto v Kuchyni (rok 1854) bolo toľko domov pokrytých už nie slamou alebo trstím, ale škridlicou.
Aj moderná doba priniesla obrovské požiare, ktoré však nezachvátili obec, ale okolité lesy.
V roku 1992 panovalo nesmierne sucho. Lesy boli vysušené a v okolí Malaciek v septembri vypukli obrovské požiare. Do záchranných akcií sa zapojili všetky okolité požiarne zbory, medzi nimi i požiarny zbor z Kuchyne. Boj s ohňom bol nesmierne vyčerpávajúci, lebo často im začalo horieť za chrbtom a oheň ich obkolesoval. Keď sa okolo mesta podarilo požiar uhasiť, vypukli požiare v kuchynskom katastri. Horeli lesy na Vývrate i v okolí obce, zhorela i jedna chata. Bol to nerovný boj s nebezpečným živlom, ale nakoniec sa lesy podarilo zachrániť. Zhorelo vyše 1 000 ha lesných porastov, ale obec sa zachránila. Dobrovoľní požiarnici si mohli vydýchnuť a vrátiť sa k svojmu zamestnaniu.